Vlastná tvorba
BÁSNE - Henrieta Stanová
Pramienok
Ani jedno slovo povedať som nestihla,
túžba po jeho láske zrazu odišla.
Odišla preč, odišla do neznáma,
zrazu som len jeho známa.
Cudzinci s kopou spomienok,
drží ich pokope už len vlasu pramienok.
Pramienok ľahko sa pretrhol,
na mňa už on dávno zabudol.
Zabudol dávno, zabudol rýchlo,
puto medzi nami navždy stíchlo.
Stíchlo ako nočná obloha,
čo sa na neho tak veľmi podobá.
Obdobia
Jarné kvety, jarný spev,
na to najpodstatnejšie on už dávno zanevrel.
Letné slnko, letný ruch,
na všetko zlé sa snaží zabudnúť.
Jesenné listy, jesenné dni,
Svoj čas, len nad jedným márni.
Zimné ulice, uzimené dlane,
Chce, aby všetko šlo ako po snehu sane.
Ročné obdobia stále dookola plynú,
jeho nádeje čoraz viac hynú.
Hynú ako letné vety v zime
Predsa len, všetko krásne časom zhynie.
My dvaja
Teraz sme si spolu cudzí,
kam sa podela tá harmónia bez medzí?
Vyparila sa, už je preč,
už o nej viac nie je reč.
Stopy po nej dávno zmizli, stopy sa vyparili,
a my dvaja sme sa navzájom odcudzili.
Bude to jeden z nás ľutovať?
A ten druhý sa len čudovať?
Súdení sme si teda neboli,
a my dvaja sme s tým nič nezmohli.
Nezmohli sme niečo, čo sme nechceli,
brány za nami dvoma sa zavreli.
Kvetinatosť
Krásny kvety, rozkvitnuté polia,
staré rany sa už dávno hoja.
S jarou prichádzajú nové nádeje,
naše šťastie sa v poliach zaseje.
A v lesoch pod listami, klíči život neznámy.
Nový život niečo nám prinesie,
staré trápenia zo zimy preč unesie.
Jarné vtáky, jarný spev,
vo väčšine z nás zrazu zmizol hnev.
Hnev nahradila radosť,
radosť, ktorá starším pripomenula mladosť.
Mladší vyrástli, starší zostarli,
myšlienky na leto nás ovládli.
Všetci na jar túžia po lete,
ale keď sa okolo seba obzriete,
veľmi veľa nádher zazriete.