Vlastná tvorba
DRAČIE ZUBY - Kamil Oravec
(Povesť)
Kedysi dávno, keď Slovensko ešte patrilo pod Uhorsko, žil zbojník, ktorý sa volal Janko. Bohatých okrádal, chudobným dával. Janko bol veľký urastený chlapec. Mal zlaté vlasy ako najžiarivejšie slnko a oči modré ako najmodrejšie zafíry. Mal takú silu, že by borovicu vytrhol holými rukami a aj dub by preskočil a neohol by na ňom ani halúzku. Jedného dňa, keď zaútočili Tatári pod vedením chána Batua, Uhorsko začalo zvolávať mužov do boja. Ako sa Janko schovával v lese, uvidel čosi zvláštne - muža so žltou pleťou, šikmými očami, dlhým tenkým mečom a brnením nepodobným európskemu. Muž zodvihol hlavu, zbadal zbojníka, vytasil meč, ale Janko bol rýchlejší a valaškou mu odobral hlavu. Po roku sa tatárske nebezpečenstvo skončilo a zas nastal mier. Krajina však bola prázdna, pustá a padlých počítali na tisíce.
Na vrchu Cerova vrchovina sa však nachádzalo oveľa väčšie nebezpečenstvo. Usadil sa tam trojhlavý drak. Drak mal veľké krvavočervené oči. Aj na očiach mu bolo vidno, že jediné, čo ho baví, je ničiť všetko okolo seba. Mal čiernu kožu ako uhoľ a na chvoste mal výrastok podobný sekere. Jazyk mal ostrejší než najostrejšia britva. Zuby mal veľké ako meče, pazúry boli dlhšie ako oštepy. Kožu mal takú hrubú, že by ňou neprešlo ani olovo, zlato či železo. Unášal ľudí, vypaľoval dediny a jeho rev bolo počuť od Detvy po Budín. Správa sa doniesla aj ku kráľovi Belovi IV., ktorý na draka nasadil vojsko. Útok na draka bol však neúspešný a nikto neprežil. Medzitým na Slovensku zatkli Janka a chceli ho popraviť. V noci však k nemu prišiel sám kráľ.
"Ty si ten zbojník?" opýtal sa ho.
"Áno," odvetil Janko.
"Mám pre teba výhodnú ponuku," povedal kráľ.
"Akú?" spýtal sa Janko.
"Veľké nešťastie postihlo môj ľud. Trojhlavý drak sa usadil na sopke pri našej pevnosti - na Šomoške. Poslal som tam vojsko, no nevrátil sa ani jeden kôň a ani jeden muž," zarmútene povedal kráľ.
"Mám zabiť draka?" opýtal sa Janko.
"Mohol by si to aspoň skúsiť, odmena ťa neminie," povedal kráľ. "Dostaneš zlato, striebro, veľa pôdy a urobím ťa pánom Novohradu," odvetil kráľ.
"Dobre," povedal Janko.
"Prepustite ho!" rozkázal kráľ.
Janko si so sebou zobral fujaru, valašku a pobral sa na cestu. Janko blúdil po lesoch, po horách, no nevedel, že ide na opačnú stranu. Po dlhom putovaní došiel ku jaskyni Domica. V jaskyni žila harpya. Harpya bola žena, ktorá mala orlie krídla, vtáčie nohy a zvyšok tela mala ľudský. Harpye boli známe svojou múdrosťou a boli mocné veštice a čarodejnice. Janko sa prikradol ku obrovskému kotlu a načúval.
"Taaak, do polievky dáme: potkaní chvost, pavúčie vajce, hadie oko a medvediu srsť, aby bola chutnejšia," mrmlala si škrekľavým hlasom.
Janko chvíľu načúval, až nakoniec nabral odvahy a pristúpil k harpyi.
"Dobrý deň vinšujem, som Janko," povedal pokorným hlasom.
Harpya sa otočila a opýtala sa: "Čo tu robíš? Prišiel si sa ma niečo opýtať?"
"Áno, prišiel som si po radu - chcem vedieť ako poraziť trojhlavého draka, ktorý sa usadil na sopke neďaleko Šomošky."
Harpya si sadla pred kotol a pozrela sa dnu: "Draka porazíš jedine s hudbou z fujary a pomocou vtáka pelikána."
"Pelikána?" opýtal sa Janko, „kde nájdem pelikána?"
"Nájdeš ho pri vode, ktorá sa nachádza za tromi dolinami. Musíš sa vybrať tým smerom, kde slnko zapadá," odvetila harpya.
Po nejakej dobe Janko došiel k vode a uvidel tam krásneho bieleho pelikána. Podstúpil k nemu a poklonil sa.
"Pelikán, prosím, pomôž mi premôcť zlého draka," poprosil Janko.
Pelikán súhlasil - prikývol, rozprestrel svoje krídla a rozhodol sa, že bude nasledovať Janka. Janko pokračoval v putovaní ďalej na juh. Po niekoľkých dňoch došiel ku hradu Šomoška. Odtiaľ mal dobrý výhľad na sopku, na vrchole ktorej bolo hniezdo draka. Na druhý deň sa Janko horko-ťažko vyškriabal na vrch sopky. Zrazu drak zbadal Janka, rozprestrel krídla a vzlietol k oblakom. Potom začal chrliť oheň. Jeho plamene boli také silné, že začali pomaly taviť lávu vo vnútri sopky. Janko však neváhal. Spomenul si na radu harpye, vytiahol fujaru a začal hrať uspávanku. Hral tak nádherne, že drak čoskoro zaspal. Potom Janko zobral valašku, zahnal sa a udrel draka. Lenže valaška nepresekla dračiu kožu a draka to len zobudilo a rozzúrilo. Už by Janka zniesol zo sveta, keby nebol priletel pelikán a nezachránil ho. Svojim dlhým zobákom mu vypichol oči. Drak sa metal, nič nevidel, nevedel, kam sa má pohnúť. Ako sa drak zvíjal v bolestiach, stihol sa ešte pomstiť a pelikánovi rozhryzol hruď. Pelikán bol zranený, no z posledných síl vzlietol a Janka zobral zo sopky dole na zem. Drak z veľkej bolesti chrlil oheň, až to sopka nevydržala a začala sa roztápať. Drak spadol dole a zahynul. Janko mu potom vytrhol tri zuby ako dôkaz a odniesol ich kráľovi Belovi IV. Hneď ako Janko odišiel, telo draka zavalila magma, ktorá ako vytekala, tak tuhla a vytvorila unikátny prírodný skvost - Čadičový vodopád.
Kráľ bol šťastný, že sa to Jankovi podarilo a dodržal svoj sľub. Janko sa stal pánom Novohradu a v jeho srdci dal postaviť mesto, ktoré nazval Lučenec. Do jeho erbu dal pelikána, ktorý kŕmi svoje mláďatá vlastnou krvou. Janko opísal erb takto: "Pelikán, ktorému tečie krv z hrude, je môj záchranca. Tri pelikánie mláďatá symbolizujú tri dračie hlavy. Pelikán, hoci bol zranený, dokázal draka poraziť a ochrániť tak ľud od skazy draka."
O nejaký čas sa Janko oženil, založil si rodinu a bol šťastný, že môže žiť v takom krásnom kraji. Hory a lesy sa ťahajú od východu na západ. Na poliach sa ligoce pšenica a voda je tu čistá ako krištáľ. Jeho nevesta sa volala Jarmilka a bola to najkrajšia žena na svete. Mala zelené oči ako smaragdy a vlasy hnedé ako gaštany. Povráva sa, že Janko s Jarmilkou boli čestní a spravodliví páni, ktorí sa snažili o to, aby tu všetci ľudia mali prácu a mohli žiť v pokoji a v mieri.